NA DORAZ

            Učiteľ vysvetľoval študentom princíp kyvadla: „Visiaci predmet vychýlený z rovnovážnej polohy absolvuje trajektóriu na opačnú stranu stredovej osi svojho zavesenia a odtiaľ sa vráti k východiskovému bodu, nikdy ho však celkom nedosiah­ne. Výkyv závažia sa teda postupne zmenšuje, až kým sa nezastaví v najnižšej, rovnovážnej polohe.“ A keď učiteľ začal písať na tabuľu rovnice vysvetľujúce pohyb kyvadla, jeden študent posmešne zareagoval: „Veď to je jasné aj malým deťom, načo okolo toho toľko slov...“ „Vy teda princípu ky­vadla rozumiete a veríte mu aj bez matematických dôkazov?“ „Jasné,“ odpovedal mladík.
            „Urobíme teda taký pokus. Poďte!“ povedal učiteľ a zaviedol mladíka na koniec fyzikálnej učebne, kde zo stropu viselo ťažké kovové závažie. Vyzval mladíka, aby sa postavil k bočnej stene a oprel sa chrbtom o múr. Vychýlil závažie zo stredovej polohy a priblížil ho k študentovej brade. „Naozaj veríte princípu kyvadla?“ zopakoval otázku a hľadel študentovi do očí. „Áno,“ preglgol mladík. „Výborne,“ odpovedal učiteľ a pustil závažie. Železné závažie zasvišťalo vzduchom a preletelo k opačnej stene miestnosti. Tam sa na kratučký moment zastavilo a potom sa vydalo späť k mladíkovej hlave. Chlapec vykríkol a dal sa splašene na útek. Učiteľ sa opýtal triedy: „Tak čo, verí princípu kyvadla?“
            Vieme, že keď ide o našu bezpečnosť, chceme mať aspoň trochu rezervu. Človek si rád ponechá pár centimetrov navyše. Robíme to v každodenných situáciách: na výškovej budove neradi ideme až k okraju strechy, s autom radšej spomalíme, keď treba vojsť do úzkeho priestoru, pri vešaní police na stenu zvolíme pevnejšie skrutky. Skúsenosť nás učí, že robiť veci „na doraz“ sa niekedy neoplatí. Komu došiel benzín v horách, komu sa minula baterka v telefóne, keď ju najviac potreboval, ten si to zapamätá a dá si pozor, aby mal nabudúce dostatočnú rezervu.
            Aj my niekedy ideme v duchovnom živote na doraz. Tak, ako nerozumné panny v Matúšovom evanjeliu. Nevzali si olej do zásoby – vyrátali si ho iba „na doraz“, nepočítali so ženíchovým meškaním. Nerobíme však to isté aj my vo vzťahu k Bohu? Mnohé veci minimalizujeme, robíme len to „najnevyhnutnejšie“. Pre modlitbu sa rozhodneme, keď už nevládzeme, na Sväté Písmo čas nemáme, keby sme aspoň na svätej omši boli pozornejší. A potom sa čudujeme, že Boh je nám vzdialený, evanjelium je pre nás mŕtvou knihou. Nehoríme, iba tlieme. Ale keď v nás Duch Svätý prebýva, vzkriesený Kristus žije v nás a naše konanie odráža a napodobňuje Božiu dobrotu.
            Urobme viac pre to, aby sa plameň Ducha rozhorel v nás!

(zdroj: Martin Kramara, www.kapky.eu)